Paris 2015

Neuveriteľné, ale naozaj sú tieto fotky z roku 2015, fotené v čase keď som ešte fotila len pre zábavu ani neviem s akým foťákom. Teda viem, že to bol nejaký Canon a bol to môj prvý akože naozajstný foťák. Majú pre mňa veľkú sentimentálnu hodnotu a skrýva sa za nimi príbeh. A ja vám ho aj nižšie napíšem a odložím si sem tieto fotočky. Ak sa vám aspoň jedna zapáči, považujem to za úspech hehe.

Posledných niekoľko nocí sa mi snívalo s Parížom, akokeby ma volal a ja veľmi túžim ísť tam zas. Vyhrabala som fotky z roku 2015 kedy sme si s drahým splnili náš sen ešte ako študenti. V prenajatom byte sme mali na stene obraz Paríža a každý deň som si predstavovala,že budem stáť na tom istom mieste a sedieť na tej istej lavičke. A tak sme si z brigád našetrili a šli sme tam 18 hodín autobusom z Brna. Vedľa nás sedel celý čas ujo spitý pod obraz boží, ktorý strašne smrdel od piva (okrem iného). Keďže bol autobus plný, nemali sme na výber. Bola to pekelná cesta, ale stála zato. .Keď sme sa ráno zobudili v Paríži a išli sme rovno na Eiffelovku, nezabudnem na ten moment. Kedy sa špic veže vynáral medzi budovami s vychádzajúcim slnkom a mne došlo, že sme naozaj tam. Vtedy nelietali vo veľkom nízkonákladovky a nebolo také ľahké zaletieť si niekam. Bol to jeden z najkrajších momentov a splnených snov ktoré som mala ako mladé dievča. Vtedy tam bola zima, pršalo a ja som chodila v potrhaných rifliach (lebo to bolo in) cítila som sa trápne medzi všetkými tými dámami. Odvtedy ich nenosím :). Mala som čierne vlasy, nemala som obočie (aj to bolo asi in) a nemali sme peniaze na reštaurácie či kaviarne. Památám si, že sme si ten zájazd kúpili za 150€ na osobu. Tie som si musela zarobiť na študentských brigádach. Boli to teda úplne iné časy a ja som si vlastne dnes spomenula na to, ako pre mňa vždy bolo dôležité ísť za svojími snami a nájsť si spôsob aj keď to možno nebude ideálne. Aj teraz sa snažím plniť si sny, nie len cestovné ale všetky. Neprestajne musím mať motiváciu a cieľ ktorý ma poháňa. Verím, že čoskoro sa tam vrátim s tým istym mužom ako pred 8 rokmi už nie ako dievča, ale ako vydatá žena. Ako mama, ktorá už má obočie a peniaze na obed v nejakej peknej francúzskej reštaurácií.